Slnko silno pálilo, ale i napriek tomu som videla postavu muža, ktorý sedel na lavičke bez operadla a pozeral sa priamo na mňa. Jeho tvár dokonale ladila k hudbe, ktorá prenikala celým okolím. Začala som ju pozornejšie počúvať, a ona akoby sa čoraz viac približovala a vnárala sa do mňa. V strede hrudníka som pocítila príjemné chvenie, ktoré sa rozprúdilo na všetky strany. Jemné vibrácie prechádzali každým kúskom môjho tela, každou jeho bunkou a ktoré má omámili na toľko, že som nevnímala nič iné, len neskutočnú silu vo mne. Omámená krásou som pomaličky klesala na zem až som sa našla uprostred veľkej zelenej trávy, ktorá mala vôňu karamelu. Natiahla som ruku, pretože som chcela zistiť, či aj chuť zodpovedá vôni. Medzitým sa vo vzduchu ozvalo hlučné škriekanie približujúce sa ku mne, preto som sa vykašľala na trávu a zdvihla som zrak k nebu. Bol to pestrofarebný vták vo veľkosti vlčiaka, neohrabane mával krídlami a vydával škrekot, ktorý už bol na nevydržanie. Impulzívne som si zakryla moje uši rukami a zakričala som smerom k nemu: „Prestaň, ty zrúda!“ Nestihla som ani zatvoriť ústa, keď to vtáčisko ma zbombardovalo svojimi výkalmi.
Šokovaná som si trávou čistila tvár, v duchu som preklínala všetky lietajúce zvery a predstavovala som si ako ich pečiem na ražni. No v tom som zbadala muža, ktorý ma prenasledoval, bol pri mne v izbe, keď som sa prebudila po tej hrôzostrašnej noci, a aj teraz stál pri lavičke bez operadla a na ruke mu sedel ten idiotský vták. Niečo mu šepkal, potom zdvihol ruku vysoko a pestrofarebný zver odletel preč. „Pekný deň prajem“ otočil sa muž s úsmevom na tvári. Až teraz som si všimla jeho mužnú postavu, ktorá bola sebavedomo vzpriamená a zaodetá do nohavíc a košele z bieleho ľanu. Pohŕdavo som sa na neho pozrela, aby som mu dala najavo moju nespokojnosť s tým, že neviem kto je a kde som. „Ale no tak, nekazme si tento nádherný deň vašou aroganciou.“ po malej chvíľke povedal. Vypúlila som oči od rozčúlenia a zajačala som: „Arogancii? Mojej? A kto mi neodpovedal na moje otázky? HMN? Kto sa tváril, že nič nepočuje? A kto sa opovážil ma sledovať?....“ všetky žili sa mi napli, tvár sčervenela, hrdlo sa mi stiahlo. Začala som kašľať, priam dusiť, sadla som si na lavičku a začala z hlboka dýchať. Bola som na toľko rozrušená, že mi trvalo polhodinu kým som sa upokojila. „Som rád, že vám je už lepšie“ začal neznámy muž, „a myslím, že by nemalo zmysel viac vás rozrušovať, preto bude najlepšie keď si oddýchnete a potom sa porozprávame.“ Otvorila som ústa, aby som mu mohla dôrazne povedať, že ja vôbec nie som unavená, lenže nevydala som ani hlásku, pretože muž mávol rukou a ja som stratila kontrolu nad svojím svalstvom. Cítila som ako sa prepadávam do tmy, všetko okolo mňa tmavlo a ja som slabla viac. Posledné čo si pamätám je muž, ktorý mi vraví: „Vyspite sa. Inak volám sa Anaj.“ a potom ma zahalila absolútna tma.
Z vnútorného vrecka vybral cigarety, pritiahol k sebe popolník a objednal si minerálku. Dnes nemá chuť na pivo, pretože pivo pije ak mu všetko klape, ak je všetko v poriadku a ak ma pri sebe minimálne päťtisíc korún. Posledná dvestovka ohrieva jeho peňaženku, ale to ho teraz netrápi. „Ahoj Miro, čo takto sám? pozdravil ho Erik, priateľ z detstva. „Už si počul, že Zany zmizla? Doma sa neukázala už sedem dni. Nevedel som, že to tu nenávidí, i keď v poslednej dobe hovorila, že by najradšej niekam odišla. Ale kto mal vedieť, že to myslí vážne?“ informoval Mira Erik, lenže ten to už dávno vedel. Bol pritom, ako Zany zmizla a odvtedy nemôže spávať, ale nemôže to ani nikomu povedať, lebo by ho považovali za blázna.
Komentáre