Môj večný problém bola spoločnosť ľudí. Nemyslíte si, že som nejako utiahnutá osoba, to určite nie, som príliš hlučná a miestami som stredobodom pozornosti so svojimi rečičkami. No napriek tomu problém mi robila spoločnosť priateľov a to preto, že pri premiestňovaní sa z jedného lokálu do druhého som za ostatnými nestíhala. Mala som pomalší krok alebo je to tým, že som tak trocha ako buldozer, skrátka kým oni boli už niekde v Londýne, ja som sa nachádzala kdesi v doline pod tatrami. Nezostávalo mi nič iné ako okukávať ich krivé chrbtice, našli sa aj pekné ľudské pozadia, ale to mi neprinieslo žiadnu satisfakciu. Stále som im hovorila, aby spomalili, niekedy som začala popri nich bežať, postupne som si doma začala cvičiť rýchlu chôdzu, ale nič nepomohlo. Bola som z toho smutná, pretože mi unikali pointy rozhovorov, trpela som kvôli tomu, pretože som strašne zvedavá. Nechápala som, že i keď sa snažím akokoľvek nestíham udržiavať tempo s ostatnými.
No dnes už mi to dáva všetko zmysel, teda ja som našla v tomto probléme zmysel. Odkedy som sa dočítala, že Ten nad nami nám posiela do cesty života len anjelov, hľadám na zadnej časti tiel ľudí, s ktorými som sa stretla, krídla. A chcete vedieť, či som ich našla?
Komentáre