S hrôzou som zistila, že včerajší deň sa nedá vrátiť. A čo ja teraz budem robiť? Sľuboval mi, že sa prebudím tam, kde som začala a že si na nič nebudem pamätať. Prebudila som sa, v tom neklamal, ale na všetko si pamätám z toho prestrašného dňa. Som ja sprostá ťava. Teraz ležím v izbe, ktorá je celá biela, naľavo odo mňa je malé špinavé okno, ale izba pôsobí čisto a útulne. Okrem veľkej postele je v izbe jedná stolička a na nej otvorená kniha. Mozog mi pracuje, vníma všetko okolo mňa a spomína na včerajšok. Chcem plakať, chcem sa smiať, ale nedá sa to. Och ja hus, preveliká divoká hus. Už nikdy nebudem veriť chlapom. Telo mi striaslo a vzápätí sa mi postavili chĺpky na rukách do pozoru. Schúlila som sa s prikrývkou na posteli a začala sa jemne hojdať, pomáha mi to ohriať telo.
Asi som zaspala, lebo keď som otvorila oči videla som iné oči. Znova som ich zatvorila a otvorila, a znova som videla tie cudzie oči. „Do pekla, kto ste?“ odskočila som od neho a postavila sa na rovné nohy. „ Počujete? Kto ste?“ zvýšila som intenzitu hlasu. Muž sa postavil z postele, na ktorej ležal spolu so mnou predtým ako som sa zobudila. Postavil sa k oknu a otvoril ho. „Odpoviete mi už konečne? A kde je Miro?“ artikulovala som smerom k nemu. On sa len usmial a otočil sa smerom k oknu tak, že sa pozeral na ulicu, nadýchol sa a nič. Len tam stál a dýchal. „Fajn, keď mi nechcete povedať vaše meno, tak ja odchádzam.“ oznámila som môj úmysel a vykročila som k dverám. Normálny človek by si myslel, že ma zastaví. A viete čo? On ma nezastavil nechal ma odísť na ulicu. Vo mne sa vytvorili ešte väčšie myšlienky chaosu a zúfalstva. Prečo neprišiel Miro, veď on ma do toho dostal a sľuboval mi, že na všetko zabudnem, že mi bude dobré, ale namiesto neho sa pri mne objaví cudzí muž s bradou zakrývajúcu krk a vychádzajúcu od krátkeho strihu jeho prešedivelých prameňov. Toto Mirovi neprepáčim, chcel sa z toho vyvliecť, chcel sa zbaviť zodpovednosti, to je jeho štýl. „Prepáčte“ zastavila ma mladá žena asi v mojom veku, „ neviete ako sa dostanem na ulicu Petra Osvieteného?“ Pozrela som sa na ňu, či je normálna, taká ulica predsa nemôže existovať. „Kriste...“ zhíkla som, „Nie ja hľadám ulicu Petra Osvieteného.... Je vám niečo? Ste v poriadku?....“ naliehala na mňa ta žena. Ona bola nahá. Nemala na sebe absolútne nič, bolo jej vidieť prsia, brucho, aj..., proste nahá ako keď sa dieťa narodí. Odvrátila som zrak, ale to som nemala robiť. Totiž nebola sama, čo sa takto obliekla, teda neobliekla nijako. Videla som ďalších minimálne sto ľudí, ktorí bolí nahí. Muži, ženy a deti. Sklonila som hlavu a hľadala som nejaké útočisko. Mne asi šibe, nie asi ale určite. Kráčala som rýchlo, ako som len stačila s dychom, a pritom som mala stále sklonenú hlavu. Narážala som do ľudí a oni niečo na mňa pokrikovali. Nevnímala som ich, jediné, čo som chcela bolo sa dostať od nich. Postupne hluk utíchol. Jedným očkom som zisťovala, či nie sú na blízku naháči. Nikoho som nevidela, preto som dvihla hlavu. Okolo mňa boli samé listnaté stromy a uprostred nich bola cestička, na ktorej začiatku som stála ja. Urobila som krok a zastala. Mám ísť ďalej. Určite to na mňa narafičil Miro a na konci tejto cesty bude vysmiaty a ja vtedy poviem: „ Zabijem ťa, Miro!“ Urobila som ďalší krok a ďalší, a ešte jeden,.... Už som bola tak blízko, že čoskoro zistím, čo je za tými stromami. Dúfala som, že tam nájdem Mira a jeho priateľov, ale bola tam blbá fontána, ktorá nestriekala vodu. Ani neviem, čo zobrazovala, malá divný tvar, ako keď nahádžete kus bieleho blata na seba. Na pravo od nej bola lavička bez operadla. Sadla som si na ňu a znova ma premohol pocit zúfalstva. Kde som? Nepoznám to. Prečo boli tí ľudia nahí? Prosím Miro povedz, že to bol len žart, že to bola len príručka za to, čo som ti spravila pred mesiacom. Sľubujem, že to všetko napravím.
Nejaká hudba hrala a mňa prebudila zo sna. To bol ale blbý sen, pomyslela som si. Bola som v nejakom nuda – meste. Ach ako dobre, že to bola len ilúzia. Otvorila som oči. „ Ach nie! Zasa vy?“ znova sa na mňa dívali modré oči bradatého chlapa. Poobzerala som sa po okolí, a stále som bola pri tej fontáne a lavičke bez operadla.
Komentáre
hmm